Sestra Ulrika: Dieťa sa naučí dôverovať Bohu, ak vidí rodičov pri modlitbe a v harmonickom vzťahu

Vo svojom živote nemôžeme urobiť nič múdrejšie a lepšie, než sa s úplnou dôverou odovzdať Bohu, tak ako to urobila Panna Mária. Správni rodičia to, samozrejme, chcú naučiť aj svoje deti. Ako však do ich detských sŕdc vštepiť dôveru k ich nebeskému Otcovi? Opýtali sme sa sestry Ulriky Zuzany Morozovej zo slovenskej provincie Rímskej únie Rádu sv. Uršule v Košiciach, ktorá sa už niekoľko rokov venuje práci s deťmi.

Apoštolát výchovy a vzdelávania detí a mládeže má v reholi uršulínok veľmi dôležité miesto. V Košiciach fungujete pod názvom „uršulínske deti“. Predstavte nám ich konkrétnejšie…

Na Slovensku máme pri každej komunite priestor na výchovu a vzdelávanie detí a mládeže. V Bratislave a v Trnave máme materské, základné školy a gymnázia. V Trnave máme ešte Centrum voľného času. V Košiciach máme stredoškolský internát pri SZŠ sv. Alžbety a ubytovanie pre vysokoškoláčky a mladé pracujúce ženy.

Čo sa týka rodinného spoločenstva pri Kostole sv. Michala Archanjela v Košiciach, tak na našej facebookovej stránke ho máme pomenované neformálne „uršulínske deti“. Toto spoločenstvo funguje od roku 1993 a napriek obmenám sestier a kňazov, ktorí tomuto spoločenstvu slúžili, sa stretávame dodnes. Tu môžem vyzdvihnúť, že potreby rodín a spiritualita našej rehole sa stretli a žijú až doteraz.

Čo všetko deťom ponúkate?

Chceme im ponúkať najprv živého Boha cez naše svedectvo života s ním. To je základ našej spolupráce s rodinami a deťmi. Sú to nedeľné stretávania na svätých omšiach, po nich je neformálne stretko s rodinkami, ktoré prijmú pozvanie na agapé a ponúknutý čas na rozhovory pre dospelých, hry a tvorivé aktivity s deťmi.

Okrem nedeľných svätých omší sa stretávame na rôznych aktivitách, ktoré posilňujú a formujú ducha v celom spoločenstve. Dvakrát do roka majú rodinky s deťmi možnosť zúčastniť sa na víkendovej duchovnej obnove s pánom kaplánom Františkom Bujňákom.

Pred sviatkami Všetkých svätých sa stretávame na aktivite „Popoludnie so svätými“, kde sa deti môžu hravou formou zoznámiť s niektorými postavami svätcov. Ďalej je to fašiangový karneval, juniáles, denný letný tábor, opekačky a pravidelné aktivity, pri ktorých sa počúvame, rozprávame, hráme, tvoríme a tešíme sa zo seba navzájom.

Sestra Ulrika, čo to vlastne znamená dôverovať nejakej osobe?

Najprv by som chcela vyjadriť, že bez dôvery sa nedá žiť. V dôvere chcem iným umožniť spoznať moje pocity a reakcie bez strachu, že si ma prestanú vážiť, že to, čo o mne vedia, využijú proti mne. Chcem sa s inými podeliť o svoje pocity a zážitky, chcem počuť na svoju adresu konštruktívnu spätnú väzbu, ktorá ma posunie nielen v myslení, ale aj v konaní.

Vďaka dôvere iným osobám môžeme tvoriť a pripravovať aktivity pre deti, ktoré sú veľmi otvorené dôvere dospelým ľuďom. Je to pre mňa veľká výzva. Na jednej strane sa neustále učím od detí nevinnej dôvere iným, na druhej strane som pozvaná ukázať svojím životom, ako rozumne dôverovať a nenechať sa naivne stiahnuť do nepríjemností života, ktoré môžem ovplyvniť.

KEDŽE SME SLABÍ ĽUDIA, NAŠA DôVERA V BOHA JE AKO NA HOJDAČKE

Myslíte si, že my dospelí máme problém dôverovať Bohu?

Človek je človek a Boh je Boh. (úsmev) Aj keď sme stvorení na jeho obraz, máme rozum a slobodnú vôľu, a v tom je rozdiel. Boh je verný až na smrť, až na smrť na kríži. Moja dôvera v Boha sa môže zmeniť, môže oslabnúť, ale je to moje slobodné rozhodnutie. On ma nikdy nesklame a nezaprie, lebo seba samého zaprieť nemôže. Jeho podstata je nekonečná láska a vernosť, čo človeku chýba, akokoľvek sa snaží žiť svedectvo viery. 

Máte konkrétnu radu, ako môžeme pracovať na väčšej dôvere v Boha?

Keďže sme slabí ľudia, naša dôvera v Boha je ako na hojdačke. Boh tomu veľmi dobre rozumie, lebo oveľa lepšie vidí súvislosti našich sklamaní, ako my sami. Preto je na prvom mieste nutné mať stále ruku na pulze jeho srdca. Aj keď ma „valcuje“ celý svet, musím mať vždy v hĺbke srdca nádej, že Boh ma nevalcuje. Mne osobne pomáha vstávať a aj zaspávať s týmto vedomím. Mala som, mám a budem mať pochybnosti s otázkou: „Bože, kde si? Zabudol si na mňa?“ Bohu sa tieto otázky páčia len preto, že v ktorejkoľvek situácii nezabúdam na jeho požehnanie a blízkosť.

Poznám pocit, že keď som sklamaná ľuďmi a aj sama sebou, veľmi ťažko sa obraciam na Božiu pomoc, lebo sa hnevám a hanbím. Mám aj skúsenosť, že keď som svoje ťažkosti chcela riešiť podľa seba, podľa svojej réžie, výsledok nedopadol nikdy dobre.

Kde čerpáte na to všetko potrebnú silu?

Vo sviatosti zmierenia a pri Eucharistii. Ak mám stavy a pocit, že moje ťažkosti Boha nezaujímajú, o to viac a rýchlejšie kľakám na kolená a prosím Boha o pomoc. Verte mi, že veľakrát sa mi do toho nechce. No tým len odďaľujem prostriedky Božej milosti a nahrádzam si ich ľudsky. No nakoniec som vždy skončila v jeho odpúšťajúcom náručí, ako stratená ovečka v náručí Pastiera. Utŕžené bolesti svojej nedôvery som si spôsobila sama svojou pýchou. Takže, ak nechcem navyše trpieť, musím čím skôr vyhľadať svojho Lekára duše.

AK DIEŤA NEVNÍMA LÁSKU A STAROSTLIVOSŤ RODIČOV, NADPRIRODZENÝ SVET BOHA MU BUDE VZDIALENÝ

Ako najlepšie môžeme deťom ukázať Božiu lásku a starostlivosť, tak aby sa ho nebáli a učili sa mu dôverovať?

Detská duša vo svojej prirodzenosti dôveruje všetkému a každému. Žiaľ, tento negatívny svet nás dospelých dokáže detskú dušu obrať o silu dôvery. Pre dieťa je dôležitý príklad dobrého a správneho života najbližších ľudí, najmä rodiny. Ak dieťa nevníma každodennú lásku a starostlivosť svojich rodičov a blízkych, tak nadprirodzený svet Boha mu bude vzdialený až neznámy. Ak dieťa vidí svojich rodičov pri modlitbe a zároveň ich zažije žiť v harmonickom vzťahu, naučí sa dôverovať Bohu podľa ich vlastného príkladu života.

Ako konkrétne sa snažíte vy sama učiť deti dôverovať Bohu?

V Bratislave som bola katechétka na ZŠ sv. Uršule a s deťmi prvého stupňa som mala krúžok „Varenie – pečenie“. Chcela som, aby sa deti už v tomto veku zoznámili aj s inou stranou bezdomovectva ako ju poznajú z rozhovorov dospelých. Pripravili sme chlebíky s domácimi nátierkami a vyšli sme do ulíc.

Bolo krásne vidieť tú atmosféru detských duší, ktoré rozdávali jedlo bez predsudkov a odporu, s dôverou, že aj ich troškou sa môžu mať núdzni lepšie. Nebolo to len o jedle, ale aj o rozhovore. Deti sa pýtali, prečo sú konkrétni ľudia na ulici, kde chodia spávať a či majú svoje deti. Keď sme sa vrátili do školy, deti chceli ďalej rozprávať o tom, čo zažili. Rodičia vyhodnotili, že také a podobné aktivity môžu deťom otvoriť názor na rôzne životné príbehy v priamom prenose.

Máte aj nejaký konkrétny príbeh zo života, kedy ste mohli na vlastné oči vidieť dôveru dieťaťa v Boha?

Najhlbšie vrytú skutočnosť mám z obdobia vypuknutia vojny na Ukrajine, keď som ako dobrovoľníčka pomáhala na hraniciach. V zime, v noci prichádzali vystrašené deti na naše územie a väčšina z nich mala v ruke alebo vo vrecku ruženec, obrázok Panny Márie alebo Pána Ježiša – Dobrého Pastiera. Okrem ruky svojej mamy alebo starej mamy mali v ruke aj tieto predmety. To bola pre mňa silná škola dôvery v Božiu pomoc.

Môžeme deti učiť aj na základe nejakých konkrétnych príbehov zo Svätého písma?

Je to chvályhodné, ak rodičia už v útlom detstve rozprávajú svojim deťom príbehy zo Svätého písma, ktoré v sebe skrýva obrazy zo života a ochrany vzťahov. Ak rodičia prerozprávajú deťom tie príbehy v ich jazyku, ostanú hlboko zakotvené v duši a vrátia sa do života aj v neskoršom veku.

Napríklad príbeh o Noemovej arche hovorí o ochrane života, záchrane prírody a najmä o počúvaní Boha a spolupráce s ním. Jozef Egyptský pozýva detské srdiečko, okrem iného, aj do riešenia súrodeneckých vzťahov a k odpúšťaniu. Boj medzi Dávidom a Goliášom je úžasná ukážka, že s Bohom vieme a dokážeme vyhrať aj napriek väčšej sile nepriateľa. Vlastne každý príbeh biblickej postavy, každé podobenstvo, sa dá deťom prerozprávať a ponúknuť ako príklad do života.

Pomôžu nám k tomu aj ich obľúbení detskí svätí a orodovníci v nebi?

Detskí svätí sú príkladom, že veľmi zavčasu spoznali Boha, modlili sa k Ježišovi, k Márii a nechceli za žiadnu cenu uraziť Boha hriechom. Rozumeli, že môžu pomôcť iným, aj iným dušiam, a to svojím svedectvom lásky k Ježišovi. Deti si rýchlo obľúbia hrdinov lásky a šíriteľov dobrých skutkov. Navyše sú to skutoční hrdinovia viery v Boha a nie vymyslené postavy z pera spisovateľa.

Napríklad fatimské deti sa vedeli hrať a zabávať s tým, čo mali a v podmienkach, v akých žili. Radi sa naháňali, spievali, tancovali, čo nebolo prekážkou, aby sa im zjavila Panna Mária a zasvätila ich do náročných úloh. Detskí hrdinovia viery sú výzvou aj pre dnešný svet. Naši malí a mladí svätí nie sú iba akýmsi idolom. Sú medzi nami naďalej prítomní, ochraňujú nás, ochraňujú deti.

Veľkým vzorom pre ne môže byť určite aj Panna Mária…

Jej život je zrkadlom prežívania živej viery a je dobré, keď deti už od malička vnímajú, že dejiny spásy boli zverené takej mladej duši. Vzťah k Panne Márii vieme najrýchlejšie posunúť cez modlitbu posvätného ruženca. Deťom nerobí problém opakovať dookola modlitbu „Zdravas‘ Mária“, pretože vnímajú, ako je dôležité opakovať vyznanie lásky a dôvery.

KAŽDODENNÁ MODLITBA U DETÍ BY NEMALA CHÝBAŤ

V čom je detská dôvera iná, než dôvera dospelého človeka?

Rodičia vedia deti učiť pravidelnej hygiene tela. Vedia, že deti si vo väčšine neradi umývajú zúbky, a predsa ich motivujú k pravidelnosti. Kiežby sa takto deti motivovali aj k modlitbe. Každodenná modlitba by nemala u detí chýbať, veď je to nutná hygiena duše. Deti po Bohu prirodzene túžia, ale ak je ich detský svet preplnený bezduchými aktivitami, detská duša príliš rýchlo starne a  prestáva žasnúť. 

Čo ak sa dieťa v Bohu sklame, keď nesplní jeho túžby a očakávania tak, ako by ono chcelo? Čo ho to môže naučiť?

Kdesi som čítala myšlienku, s ktorou súhlasím: „Zažiť sklamanie a neúspech patrí k životným skúsenostiam, ktoré dieťa zoceľujú a robia ho odolným.“ Ak dieťa vidí príklad svojich rodičov, že pri rôznych sklamaniach počas života nevinia Boha, ale naopak sa k Bohu modlia a nechávajú sa viesť Božím Duchom, tak takýto príklad nepotrebuje žiadne slová a vysvetlenia.

Najťažšie sa však znášajú sklamania, ktoré deťom spôsobujú rodičia. Takéto sklamanie zraňuje hlboko a niekedy na celý život. V takom prípade je potrebné, aby bolo dieťa sprevádzané vysvetlením, napríklad súrodencov, starých rodičov, že táto ťažkosť je spôsobená nemúdrym správaním dospeláka. Ani Boh nechcel, aby sa takto správali, ale nemôže a nechce vstupovať do tajomstva medzi Bohom a človekom, pretože nám daroval slobodnú vôľu.

Mnohí rodičia sa už iste stretli s tým, že sa im dieťa posťažovalo: „Modlil som sa a Boh mi to nesplnil.“ Ako by mal rodič na takéto sklamanie správne zareagovať?

Každé dieťa je individuálne, aj každý príbeh bolesti dieťaťa je iný. Preto neviem a nepoznám recept na liečbu sklamania. Skôr sa môžem podeliť so svojou skúsenosťou. Ak sa mi dieťa posťažovalo v tomto duchu, povedala som, že Boh vie a vidí viac, ako my na zemi. Ak neodpovedá na moje modlitby a prosby teraz, tak musím vedieť, že on má svoj čas. Boh vie najlepšie, kedy sa má moja ťažkosť vyriešiť. Pozná najlepšie čas, spôsob a aj to, kedy daný problém vyrieši. Jeho rozhodnutia sú vždy najlepšie. Rozhodnutia, ktoré nielenže vyriešia daný problém, ale ma počas tohto príbehu niečomu naučia, povzbudia ma, posilnia a výsledok je vždy ten najlepší nielen pre mňa, ale aj pre všetkých v mojom okolí.

Ak si dieťa z rôznych príčin nevytvorilo dôverný vzťah k svojmu pozemskému otcovi, asi ťažko si ho bude môcť vytvoriť k svojmu Otcovi v nebi. Je to tak?

Áno, je to tak. V katechetickej praxi som sa stretla s deťmi, ktoré mali ťažké vzťahy s otcom, a to sa prejavilo aj pri nedôvere k Bohu Otcovi. Dieťa potrebuje rodinné zázemie, pri ktorom vníma príklad živej viery a dôvery v Boha. Ak nemá istotu vo vzťahoch medzi mamkou a ockom, ak nevidí a nezažíva lásku rodičov najprv medzi sebou a až potom k deťom a k blízkym, slová o láske sú úplne zbytočné. Všetky falošné prejavy lásky podnecujú v detskej dušičke falošné predstavy o Bohu. Aký je vzťah medzi mamou a otcom, taký je Boh v myšlienkach dieťaťa. Vôbec sa nečudujem deťom na náboženstve, že Boha vnímajú ako deduška na obláčiku, ako policajta, ako hodinára, ktorý má všetko načasované. Ak dieťa vidí mamu a otca spolu na kolenách pri modlitbe, ak je dieťa pozývané modliť sa s rodinou, tak falošné predstavy o Bohu v jeho fantázii nemajú miesto.

Môžu byť deti negatívne poznačené aj zlým príkladom od matky?

Áno, aj ťažkosti s mamou a jej zlý príklad sa môžu negatívne odzrkadliť, napríklad vo vzťahu k Panne Márii. Aké sú vzťahy medzi dospelými, taká je priama a nepriama výchova detí. Nie je správne, ak mama dáva deti na prvé miesto a zanedbáva vzťah s manželom. To nie je dobré, lebo táto disharmónia nakoniec vybuchne a odnesú si to v konečnom dôsledku iba deti.

Ak sa dieťa naučí dobrým základom dôvery v Boha už v útlom veku, pomôže mu to v dospelosti?

Dieťa je napojené na vzťahy už pri počatí a celý čas počas vývinu je zrkadlom vzťahov zo svojho najbližšieho okolia. Ak dieťa vyrastá v úprimnom prostredí rodiny, tým viac bude pripravené na život. Nepíšem o akvárijnom sterilnom prostredí v rodine, ale o úprimnom. Nie je tragédia, keď sa rodičia pohádajú, ale je tragédia, ak sa správajú neúprimne voči sebe a voči deťom. Dieťa rýchlo zabudne na hádku rodičov, keď je svedkom odpustenia, udobrenia a hľadania riešení pri problémoch. Dokonca sa vtedy dieťa naučí bojovať s ťažkosťami. Tak sa naučí neutekať pred problémami, alebo si nebude hľadať únikové riešenia v podobe rôznych závislostí, ale bude prirodzene hľadať pomoc a útechu v Bohu.

Snímky: Archív respondetky