Otec Michal Sándanus: Vďaka celibátu môže kňaz vložiť celé svoje srdce do služby farnosti

Kňazské povolanie je v Cirkvi absolútne nenahraditeľné, preto je veľmi dôležité. Sú to práve kňazi – nástupcovia apoštolov, ktorým Kristus zveril moc prinášať eucharistickú obetu a odpúšťať hriechy. Aká cesta čaká mladého muža od chvíle, keď vo svojom srdci započuje Božie volanie, cez roky strávené v seminári až po moment svojej kňazskej vysviacky? Aj na toto sme sa opýtali kňaza Michala Sándanusa.

Otec Michal, vaša cesta ku kňazstvu sa rodila veľmi zaujímavým spôsobom. Skôr ako ste išli do seminára, zaujímala vás matematika a fyzika. Vyštudovali ste odbor mikroelektronik. Aké boli vaše plány, kde ste chceli pracovať?

Chcel som byť elektrikárom. Už od malička ma vždy bavilo veci rozoberať a skúmať, ako fungujú, išlo najmä o rôzne rádiá, stolné počítače, či hračky. Po základnej škole som študoval na SPŠ Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici a následne po úspešnej maturite som absolvoval vysokoškolské štúdium na Slovenskej technickej univerzite, odbor mikroelektronika na Fakulte elektrotechniky a informatiky.

Keď sa spätne obzriem na túto etapu môjho života, uvedomujem si, že som študoval niečo, čo ma veľmi bavilo a stále baví, avšak v tom čase som nemal konkrétny cieľ či miesto, kde by som chcel pracovať.

U mnohých budúcich seminaristov začne semienko ku kňazstvu klíčiť práve miništrovaním pri oltári. Aj vy ste začali miništrovať už na základnej, pokračovali ste na strednej i vysokej škole. Ako si na toto obdobie spomínate?

Spomínam si aj na svoj prvý deň, kedy som ako malý osemročný chlapec s malou dušičkou išiel do sakristie nášho farského kostola v Bzovíku a pýtal som sa, či by som mohol ísť miništrovať. Od tej chvíle mi miništrovanie prirástlo k srdcu a vždy som sa na sväté omše veľmi tešil. Postupom času sa to stalo súčasťou môjho bežného fungovania. V srdci som cítil, že je to miesto, kde sa môžem cítiť ako doma. Mal som aj obdobie, kedy som mal ako väčšina detí v puberte odmietavý a vzdorovitý postoj. To našťastie pri miništrovaní trvalo len pár týždňov.

Ako ste doma v rodine žili svoj náboženský život?

Rodičia dlhý čas nemali možnosť pristupovať k sviatostiam. No odmalička sa mi snažili odovzdávať to najlepšie. Každý dobrý rodič chce dať svojmu dieťaťu len to najlepšie a kresťanská viera nie je výnimkou. Rodičia mi rozprávali o Bohu, učili ma modliť sa, pekne sa správať k starším a podobne. Rodina by rozhodne mala byť miesto, kde sa človek prvýkrát stretne s Bohom.

Kedy ste v sebe po prvýkrát pocítili, že vás Boh volá práve do kňazstva?

Bolo to vo štvrtom ročníku počas štúdia na vysokej škole, nebol to však jeden moment. Ťažko sa to opisuje… Bolo to, akoby si Boh v ten správny čas vedľa vás sadol a veľmi jemne, láskavo, nenásilne sa prihováral.

Nebáli ste sa takýchto pocitov?

Práve naopak, zažíval som neuveriteľný pokoj, pretože som uveril niekomu, kto mi hovoril, že sa o mňa vždy postará.

Aké boli názory rodiny?

Pri mojom rozhodnutí ma rodina podporovala. Áno, niektorí prejavili oprávnenú obavu, či som sa skutočne správne rozhodol, ale stáli vždy na mojej strane. Je to podobná situácia, ako keď sa niekto rozhodne pre manželstvo.

Vraj ste počas štúdií na škole mali vzťah. Bolo to vážne? Rozmýšľali ste aj nad manželstvom?

Áno, mal som jeden vážnejší vzťah, ktorý trval približne dva roky. V tom čase som, samozrejme, uvažoval aj nad manželstvom. To dievča som mal naozaj veľmi rád. Iste, ako mnohí iní, obaja sme urobili množstvo chýb. To viedlo k tomu, že sme nakoniec šli obaja vlastnou cestou.

Dobre pochopená formácia v seminári je základom pre kňazský život

Po tomto definitívnom rozhodnutí nasledovala cesta do seminára. Kde konkrétne ste študovali?

Väčšiu časť seminárneho života som strávil v Seminári sv. Františka Xaverského v Badíne pri Banskej Bystrici. Keď som v dvadsiatich štyroch rokoch nastúpil, v seminári bolo tridsaťtri bohoslovcov za Banskobystrickú diecézu. Po štyroch rokoch sa tento počet zmenšil na sedemnásť, tak sme boli nútení pokračovať v štúdiu v Seminári sv. Gorazda v Nitre.

Ako si na čas strávený v seminári spomínate?

Ak by som to mal zhrnúť, tak poviem, že pozitívne. Aj keď je pravda, že počas formácie v seminári bohoslovec prežíva všetko – od nesmiernej radosti z Božej lásky, cez nepochopenie, až po osobnú krízu. A to je dobre, pretože aj v tých vypätých situáciách dobrý seminarista môže hľadať oporu práve v Bohu. Dobre pochopená formácia v seminári je pre seminaristu pevným základom pre jeho ďalší kňazský život.

Dnes je veľká kríza duchovných povolaní a mladých mužov už služba pri Pánovom oltári veľmi neláka. V čom vidíte ten najväčší problém?

Pri tejto otázke mi napadlo mnohé a zhrnul by som to pod výraz zodpovednosť – za seba i za druhých. Dnes je veľký apel na slobodu, no spoločnosť mnohokrát zabúda, že so slobodou vždy prichádza zodpovednosť. Všimnime si, že nie je len kríza kňazských a rehoľných povolaní, rovnako je kríza manželstiev, kríza lekárov a zdravotných sestier, ktoré sú v prvom rade službou druhému.

Ako to vidíte do budúcna, môžu tieto čísla ešte viac klesať?

To závisí od toho, ako sa ľudia postavia k tomu, o čom som hovoril pri predchádzajúcej otázke. Podľa môjho názoru je však evidentné, že okolie Slovenska, a celkovo v Európe, nás vyslovene pobáda žiť život bez starostí, teda bez zodpovednosti.

Tam, kde sa viera skutočne žije, sa rodia nové duchovné povolania

Čo môžeme my laickí veriaci urobiť preto, aby sa tento negatívny trend zmenil?

Možno to bude znieť ako klišé, ktoré sme počuli tisíckrát, ale cestou z tohto negatívneho trendu je žiť život podľa evanjelia. Nevyznávať svoju vieru ústami, ale pretavovať ju do svojho každodenného života, do slov, rozhodnutí a postojov. Len tam, kde sa viera skutočne žije, len tam sa rodia nové duchovné povolania.

S čím najviac sa dnes musí popasovať nastávajúca generácia mladých kňazov? V čom to majú podľa vás ťažšie oproti ich starším kolegom?

Vo svete budú vždy prítomné rovnaké ťažkosti, mnohokrát len prezlečené do iného kabátu. Kňaz, ktorý sa snaží žiť autentickým životom podľa evanjelia, to nebude mať nikdy ľahké, pretože neustále bude tŕňom v oku tých, ktorí život podľa evanjelia odmietajú.

Ďalšou veľmi diskutovanou témou je celibát. Istý čas sa hovorilo o jeho zrušení. Myslíte si, žeby to bolo správne?

Neviem povedať, či by zrušenie celibátu bolo správne. Veľmi však obdivujem mužov, gréckokatolíkov či pravoslávnych, ktorí po sviatosti manželstva vstúpili do posvätného stavu kňazstva. Ich pole zodpovednosti je tak omnoho väčšie ako naše, ktorí sme prijali celibát. Zvykne sa hovoriť, že celibát je niečo nežiadúce, obmedzujúce. Osobne ho však vnímam ako veľký dar. Vďaka celibátu môže kňaz vložiť celé svoje srdce do služby farnosti.

Čo je podľa vás na kňazstve to najťažšie a najkrajšie?

Z môjho pohľadu je zatiaľ najkrajšie, keď môžem vidieť, ako ľudia vo farnosti rastú vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Nikdy to nie sú míľové kroky, ale pozorné srdce si všíma aj tie najmenšie zázraky. Robí mi to veľkú radosť. A čo je najťažšie? Myslím, že je to ako v každej službe – zápas so sebou samým, so svojimi vlastnými slabosťami.

Za kňaza ste boli vysvätený banskobystrickým diecéznym biskupom Mariánom Chovancom 19. júna 2021 v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici. Ako si na tento veľký deň spomínate?

Bol to veľmi výnimočný deň. Podobne ako keď muž a žena vstupujú do manželstva a začína sa pre nich nová etapa života. Ani muž, ktorý vstupuje do kňazstva, nemôže na tento deň len tak zabudnúť. To čo mi najviac utkvelo v pamäti je nesmierna radosť, ktorú som celý tento deň prežíval. Radosť, ktorá ma, verím, do konca života neopustí.

Panna Mária stála pri vás nielen v tomto dôležitom okamihu vášho života, ale sprevádza vás určite i naďalej. Akú úlohu zohráva v živote kňaza Božia Matka?

Pán Ježiš na kríži zveril celú Cirkev svojej Matke. Tým naznačil, že ona nie je len jeho matkou, ale aj Matkou Cirkvi. Ona je tá, ktorá stojí v nebi po pravici nášho Spasiteľa. Každý kňaz by mal na to pamätať a vždy by sa mal utiekať pod jej ochranu.

Otec Michal, ako s odstupom času vnímate svoje rozhodnutie zasvätiť svoj život službe Bohu a ľuďom?

Každé rozhodnutie nesie so sebou následky v rôznej forme. Dodnes som rozhodnutie zasvätiť svoj život službe Bohu a ľuďom neoľutoval, práve naopak. Boh ma v ňom podporuje a utvrdzuje. Niektorí ľudia sa pýtajú, či som šťastný, keď nemám manželku, vlastný dom s rodinou, či odmalička vysnívanú nadpriemerne zaplatenú prácu. Áno, toto možno nemám, no mám to najdôležitejšie – pokoj v srdci, že som sa správne rozhodol.