Manželia Fuchsovci: Potrebovali sme zažiť obrátenie, aby sme dokázali zachrániť manželstvo

Manželia Fuchsovci: Potrebovali sme zažiť obrátenie, aby sme dokázali zachrániť manželstvo

Profesionálny vojak Oto (43) a učiteľka hudby Evka (45) sú manželmi viac ako dvadsať rokov. Aktuálne majú päť detí a dve vnúčatá. Prešli si však náročnou cestou, na ktorej sa museli vyrovnať s neverou, dlhším odlúčením i obrátením, ktoré spočiatku neprinieslo pokoj, ale hlbšie rozdelenie. V rozhovore sa dozviete, ako sa im nakoniec podarilo krachujúce manželstvo zachrániť a čo by dnes už urobili inak. 

Brali ste sa pomerne mladí, avšak do manželstva ste vstupovali už traja – patrila k vám aj Evkina dcérka z prvého manželstva. Pomerne netradičný začiatok… S akými očakávaniam ste teda vstupovali do tohto manželstva, ktoré ste však ešte nemohli uzatvoriť pred tvárou Cirkvi?

Oto: Ja som sa ženiť chcel, nebol som typ, čo by behal po diskotékach. Chcel som rodinu. Očakával som zázemie, porozumenie, deti.

Evka: Ja som chcela mať s niekým dôverný vzťah. Chcela som asi aj utiecť, byť šťastná s niekým iným a verila som, že to bude lepšie, ako to bolo predtým.

Ale realita bola trochu iná. Vaša rodina sa postupne rozrastala, a keď prišlo rozhodnutie o nulite Evkinho predošlého manželstva, tak…

O: …práve vrcholila naša prvá veľká kríza.

E: Dostali sme papiere a povedala som si: „Fú, dobre, že mám nulitu, ale ja si momentálne nemám koho zobrať v chráme.“

O: Pokúšali sme sa z tej krízy dostať aj sami. Sex, výlety, rôzne aktivity, ktoré by nás mohli spojiť, nič nepomáhalo. Chceli sme však manželstvo zachrániť z rôznych dôvodov. No a mať cirkevný sobáš v chráme mi prišlo ako dobrá ponuka na nový začiatok. Spravme hrubú čiaru za tým, čo bolo, a začnime to sviatostne.

NERIEŠILI SME PODSTATU A PROBLÉM SA VRÁTIL SILNEJŠÍ

Viete povedať, čo spustilo tú vašu prvú veľkú krízu?

E: Riešili sme veľa vecí naraz. Ja som sa akurát vrátila z materskej do práce, stavali sme dom, bývali sme v prenajatom byte, skrátka bolo toho na nás veľa. Pre mňa osobne bol veľký problém, že som v tom čase nemohla pristupovať k sviatostiam. Nič ma akosi nedržalo. Hriech, ktorý bol spočiatku maličký, sa nabaľoval a moje svedomie otupievalo. Začala som robiť veľké hlúposti, nemala som takmer žiadne zábrany. Nemohla som ísť na spoveď, nepristupovala som k svätému prijímaniu, tak som si začala žiť takým svetským životom. Obaja sme v tom čase mali aj iné – krátkodobé – vzťahy.

Ale predsa len ste sa rozhodli vziať sa v chráme. Dostavil sa zázrak?

O: Najprv to tak vyzeralo. Nastavili sme niektoré veci inak, ale nešlo to hneď. Nestačilo iba jednorazovo prijať sviatosť. Potrebovali sme zažiť obrátenie. Chvíľu nám to teda fungovalo, ale potom sa to vrátilo naspäť, pretože sme neriešili podstatu – prvotný problém sa vrátil ešte silnejšie.

A čo teda bolo tým problémom?

E: Komunikácia. Bola som zvyknutá aj z domu, aj z prvého manželstva, že sme si veci vykričali a o päť minút už bolo „dobre“. Pri Otikovi som však kričala sama. On sa urazil a ja som nevedela, čo je v ňom. Začala som si domýšľať, že asi o mňa nemá záujem.

O: Sú tri piliere manželstva: Komunikácia, sex a modlitba. U nás nefungovalo poriadne nič. Spoločná modlitba vôbec, Evka sa modlila večer s deťmi. Komunikácia – nevedel som kričať, nevedel som sa pohádať. Sex išiel ako-tak, ale do toho prišla moja prvá väčšia vojenská misia. Bol som osem mesiacov v Afganistane, a keď som sa vrátil domov, všimol som si veľké zmeny. Vrátil som sa akoby do cudzej rodiny.

Čo sa stalo?

E: Kým bol Otik preč, ja som zažila obrátenie. Mala som čerstvo obrátenú kamarátku, tak sme sa vzájomne ťahali. Dlhé rozhovory o Bohu, išli sme do hĺbky, do detailov, všetko ju zaujímalo a ja som síce bola v kríze, ale mala som poznanie. A ona ma postupne volala na kurzy, na modlitby, kde som zažila veľké obrátenie. V realite to však bolo také silné, že som to nedokázala zosúladiť s manželstvom. Duchovno sa postavilo nad manželstvo.

MAL SOM POCIT, ŽE SOM PRIŠIEL DO KLÁŠTORA

Oto, ako si to vnímal ty? Čo pre teba znamenal návrat domov?

O: Myslel som si, že som prišiel do kláštora. Evka sa ma snažila ťahať, ale bolo to nasilu a kontraproduktívne. Nechápal som, čo odo mňa chce. Bol som „tradičný veriaci“ – do kostola na sviatky a v nedeľu, základné sviatosti a koniec. No a doma ma po návrate čakal šok. Evka vyzerala ako fanatička, bolo to hrozné. Veľmi zle to na mňa vplývalo. Sexuálny život išiel na nulu, modlitba – no, kto by sa chcel modliť v takej situácii – a komunikácia viazla.

E: Sex upadal, pretože som pri každom intímnom zblížení mala pocit, že je to niečo zlé a nečisté a plakala som.

O: Vtedy sme ešte praktizovali prerušovaný sex alebo kondóm a Evka to už vnímala inak. Ja som o tom nevedel.

E: Skrátka, nevedela som zosúladiť sexuálny život s duchovným. Bolo to pre mňa niečo nízke, pudové a pýtala som sa, prečo by sme nemohli žiť ako brat a sestra.

Kedy a ako teda prišla zmena do vášho manželstva?

E: Prešiel asi rok a pol a Otik mal opäť odísť na misiu. Medzitým si však našiel priateľku.

O: Cítil som, že po misii sa už nechcem vrátiť domov – do kláštora. Chcel som začať nanovo s tou druhou, zariadiť si nový život, a tak som to Evke oznámil. Povedal som jej, ako to vnímam a že má polroka, aby sa zariadila aj ona.

E: V tom čase som už mala kňaza, ktorý ma duchovne viedol. Ešte však nevidel, ako to „moje duchovno“ v zlom zasahuje do nášho manželstva. Avšak tesne pred Otikovým odchodom na misiu vycítil, že to asi nie je úplne v poriadku, a upriamoval ma častejšie na manželstvo. Bolo to však už neskoro – teda aspoň sa zdalo. Otik už nechcel byť so mnou.

Ale niečo sa zlomiť muselo, keďže ste dnes spolu…

E: Keď som kňazovi konečne všetko povedala, spýtal sa ma, či to chcem zachrániť. Povedala som áno, aj keď som to tak necítila. Chcela som urobiť všetko preto, aby som naše manželstvo zachránila, ale stále som nevnímala, že som robila chybu aj ja. Mala som pocit, že ja som tá, ktorú manžel zradil, a nemal na to dôvod.

NIČ OČAKÁVAŤ, ALE DÁVAŤ SA

Oto, ty si sa vrátil z Afganistanu, ale tvoje plány na odchod od rodiny padli. Rozišla sa s tebou milenka, podnájom, kde si mal ísť, bol obsadený. Musel si teda ostať doma.

O: Presne. Chcel som sa teda aspoň presťahovať do inej izby, ale Evka ma presvedčila, že by z toho boli naše deti zmätené, tak som sa vrátil do spálne a naoko sme boli spolu.

E: No a ja som musela prejsť očistou, ísť do pokory. Kňaz mi poradil, že nemám od Otika nič očakávať, ale mám sa dávať, pretože o tom je manželstvo – robiť druhého šťastným. Spočiatku to bolo fakt nasilu. Napríklad keď sme spolu volali, povedala som mu – ľúbim ťa, chýbaš mi. A tak som sa začala modliť. Postupne sa mi ukazovalo, že väčšinu zla v tom všetkom som robila ja – aj napriek tomu, že som bola veriaca. Zmenila som teda svoju modlitbu a prosila som Boha, aby mi Otik bol schopný odpustiť a milovať ma nanovo.

O: Evka sa snažila, ale sám som to nedokázal prekonať, akoby zbúrať tú hradbu a prekonať vlastnú pýchu. Potom však prišiel detský tábor v Ľutine, ktorý bol pre mňa takým prvým krokom k zlomu. V tom čase som zažíval prorocké sny, ktoré ma usvedčovali. Nikdy predtým som to nezažil, budil som sa spotený a nahnevaný, pretože v každom sne som sa k Evke priznával ako k svojej manželke. No a na tom tábore som prvýkrát počul o kurze Rút. Vrátili sme sa domov a povedal som Evke: „Poďme skúsiť to Centrum pre rodinu. Vybav nám to.“

A tak ste sa dostali na kurz Rút, kde sa začali diať veci.

O: Tam sa to, čo bolo treba napraviť, napravilo. Čo bolo treba zlomiť, sa zlomilo. Bola to taká bodka za tými najhoršími krízami.

E: Mnohí ľudia možno čakajú, že sa stane zázrak a bude to krásne. My sme však ešte dva roky po kurze riešili veci, ktoré vyplávali na povrch a bolo potrebné si ich prerozprávať, očistiť. Áno, začali sme sa spolu modliť, spolu bojovať, ale stále bolo čo riešiť.

Aké odporúčanie by ste dali manželom, ktorí majú pocit, že ich manželstvo stagnuje?

E: Aby začali riešiť veci do hĺbky. Aby nezostali na povrchu. Aby sa vedeli počúvať a uznať, že aj ten druhý môže byť zranený.

O: V manželstve nefunguje „symptomatická“ liečba – musíme problému prísť na koreň. A to manželia často nedokážu zistiť sami. Potrebujú pomoc, pohľad z vonku. Od kňaza, kouča, iného manželského páru. Odporúčame nájsť si spoločenstvo alebo si ho vytvoriť, aby ich nezomlel „mlynček“ bežného života. Ak ostanú na to sami dvaja, bude to veľmi ťažké.

VYPOČUJTE / POZRITE SI AJ PODCAST S MANŽELMI FUSCHOVCAMI:

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00